Náš príbeh – ako to všetko začalo

Prvé náznaky

Na ihrisku sa radšej hrával sám, vyhýbal sa deťom a spoločnému hraniu. Jeho rečový vývin nepostupoval ďalej, vedel nanajvýš imitovať nejaké slovíčka. Začal všetko žuvať, najviac ho zaujímali kolesá a vláčiky, s nimi sa vedel hrať aj celé hodiny. Točil nimi, skúmal ich a fascinovali ho. Nevedel ukázať na veci, nevedel si vypýtať, čo by chcel. Bol naozaj veľmi aktívny, celý deň behal a my sme ho nevedeli zastaviť. Bol neposedný a nechcel sedieť ani v autosedačke. V noci sa často budil a nechcel spať.

Žeby niečo nebolo v poriadku?

Keď mal syn 2 roky narodila sa mu sestrička – Olívia. Vtedy nastala náhla a prudká zmena. Simonkovi začala sestrička veľmi prekážať, jej plač bol pre neho neznesiteľný. Nechápal, čo sa deje. Až vtedy sme pomaly, ale isto začali chápať, že s ním niečo nie je v poriadku.

Už dlhé mesiace nám každý hovoril, čo by Simonko mal robiť, ale my sme si mysleli, že to dobehne. Najskôr sme si hovorili, že chlapci sa vyvíjajú pomalšie a on určite všetko časom dobehne. No nebolo to skutočne tak. Už sme to tušili. Teraz sa ich slová objavili v našej hlave zas a my sme nemali inú možnosť ako priznať si, že je to tak.

Prišla diagnóza – detský autizmus

Náhodne sme narazili na jeden článok – článok o autizme. Prečítali sme si ho a rôzne situácie v našom živote nám začali dávať zmysel a zapadli do seba. V článku písali, že deti s autizmom ukladajú hračky po rade, pozrel som sa po izbe - všetky hračky, čísla a písmenká boli vyložené do radu presne podľa abecedy. Všetko sedelo.

Vyhľadali sme pediatra, ktorý nás poslal k neurológovi a pedopsychiatrovi. Ten nám následne odporučil vyhľadať odborníka, ktorý sa venuje detičkám s autizmom.

V jeden večer nám vyskočil v televízií program, kde rozprávali o autizme. Zavolali sme pani, ktorá bola v relácií a dohodli sme sa s ňou na konzultácií v ich centre, ktoré sa nachádzalo v Bratislave. Simonkovi začali terapie a po pol roku mu bol diagnostikovaný detský autizmus.

Náš život sa zmenil od základov

Pre nás, rodičov, to bol obrovský šok. Ako rodičia sme museli pochopiť a prijať fakt, že už nič nebude také ako doteraz. Že na naše predstavy môžeme zabudnúť a to bolo naozaj veľmi bolestivé. Rúcal sa nám pod nohami svet, nevedeli sme, čo bude ďalej. Náš život sa nám zrútil ako domček z karát. Trvalo nám nejaký čas, kým sme to spracovali. Ja ako otec som musel prijať fakt, že z môjho synčeka už nikdy nebude futbalista alebo hokejista, o ktorom som tak veľmi sníval. Samozrejme sme to nevzdali, nazbierali sme všetky naše sily a pre nášho syna urobíme aj nemožné.

Začali sme pre nášho syna hľadať škôlku. Táto na oko jednoduchá úloha bola so synovou diagnózou naozaj náročná a spolu s faktom, že nie je odplienkovaný priam až nemožná. Veľakrát sme sa stretli so zatvorenými dverami. Teda až kým sme nestretli pani riaditeľku materskej školy zo Šamorína, ktorá nám ako jediná podala pomocnú ruku a zobrala synčeka do škôlky asistentom. Mali sme jednu jedinú, ale za to dôležitú úlohu – odplienkovať syna. A to sa nám aj podarilo. :)